História

Cieľom tohto materiálu je oživiť a priblížiť historické korene prešovského Táboriska a vzbudiť hrdosť na to, že žijeme na území, ktoré už pred mnohými stáročiami poznali ľudia, hľadajúci svoje miesto.
Ponúkajúc veľmi krátku históriu Táboriska, chceme vyvolať aj pocit zodpovednosti za to, že žijeme na nevšednom území nášho mesta, ktoré nám pripravili naši predkovia a ktoré sme povinní chrániť a zachovať.
Nie je to historický ani literárny dokument, je to pripomenutie toho, že aj my sme súčasťou histórie, ktorú začalo písať Táborisko už pred vekmi; a dnes, viac než kedykoľvek predtým, volá po ochrane pred ľahostajnosťou a necitlivosťou.

Vzhľadom na definíciu Táboriska v Územnom pláne sídelného útvaru Mesta Prešov, sústredíme sa predovšetkým na obytný súbor v ohraničení ulíc: Hollého, Duklianska, západná strana Šafárikovej a východná strana Vajanského ulice.
Kráčajúc po dnešných uliciach Táboriska, iste nikto z nás nepremýšľa nad tým, ako tieto miesta vyzerali pred 800 – 900 rokmi. Dnes nás trápia iné veci ...
Keď vedľa nás na zelenom trávniku zaparkuje nesvedomitý vodič auto, ani si to nevšimneme. Podobne sa zvykneme správať, keď v susedstve „podnikateľ“ premieňa záhradu na sklad a hovoríme si: „daj pokoj, máš pokoj“. Nemáme odvahu upozorniť ho, že sa to nemá, že je potrebné mať cit ku všetkému, čo sme dostali z minulosti a čo nás obklopuje.
Nielen k tomu, čo máme za dverami domov.

A predsa, kto si nectí korene, nevie kam patrí, moderne povedané nemá identitu, stavia budúcnosť na piesku, čiže „po nás potopa“. Korene sú pramene, z ktorých žije prítomnosť a z ktorých možno utkať budúcnosť. Vráťme sa teda do dávnej minulosti a nazrime do čias, keď na našom území civilizácia tuho bojovala o svoje miesto.

1. Najstaršia história

V prvej polovici 12. storočia prichádzajú na naše územie kolonisti zo Západnej Európy a z Flandrie (Holandsko), teda nemecky hovoriaci osídlenci, ktorých hlad vyhnal z pôvodnej vlasti. Tunajších obyvateľov nazývajú Vendi. V Kronike Mesta Prešov čítame: „Slováci–Vendi, vychádzajúci z Košíc, vysielali ďalšie roje do Karpatského pohoria a zakladali osady na území Torysy, Tople, Ondavy. Práve tak povstala i na svahu Táboriska slovenská obec, ku ktorej sa pribudovali nemeckí hostia“.
V 13. storočí už bolo územie dnešného Prešova „hojne“ obývané a začína uvažovať o opevnení hradbami. Ich výstavbu povolil kráľ Ľudovít I. až v roku 1374. V Kronike Mesta Prešov ďalej čítame: „Prešov leží na 49. stupni severnej šírky a 21. stupni a 15 min. východnej dĺžky od Greenwicha. Z troch strán
ohradenej kotline na pobreží rieky Torysy, na západnom úbočí Táboriskom zvaného vŕšku. Z tohoto vŕšku rozvinie sa pred našim zrakom pútavý okružný obraz, veľkolepá panoráma“. A ďalej: „Pahorok Táborisko zhýba sa z východnej strany strmo dolu, miesty zájde až k brehu potoka Sekčova, ktorý vo svojom hlbokom koryte hadí sa pestrými lúčinami, tvoriac na svojom tichom brehu stá a stá zákrut“.

Po mnohé stáročia bolo Táborisko svedkom pohybu kráľovských i povstaleckých vojsk, ktoré tu táborili pri obliehaní mesta, či odpočívali pred pochodom na ďalšie územia, ktoré chceli získať. Napríklad v roku 1683 poľský kráľ Sobieski tu táboril so svojim vojskom v snahe obsadiť mesto. Keď sa mu to po štyroch dňoch obliehania nepodarilo, odtiahol do Sabinova, ktorý dobyl, a pokračoval v ťažení ďalej na Spiš.
Ešte jeden fenomén vpečatil Táborisku jeho názov. Až do 16. storočia sa do Prešova nesmeli prisťahovať Cigáni. Ich kočovný spôsob života im aj tak vyhovoval viac. Mesto im preto umožnilo táboriť na Šibeni a na pahorku nad mestom – na dnešnom Táborisku. V 16. storočí sa už mohli usadiť na hornom predmestí – Huštáku. Bola tam aj Cigánska ulica.
Zo zápisov v mestských kronikách, ako aj z ďalších historických materiálov, možno usúdiť názov pahorku – Táborisko. Oficiálne sa tento názov spomína až v roku 1855, keď rakúskou vládou bola aj do Uhorska zavedená pozemková kniha – Grundbuch.
V 18. storočí, keď mestské hradby (vybudované v 14. storočí) stratili svoj vojensko–bezpečnostný význam a boli postupne búrané, získavalo
Táborisko na príťažlivosti už ako súčasť Prešova.

2. Osídľovanie a rozvoj Táboriska

Po veľkom požiari v roku 1887, ktorý zničil podstatnú časť mesta, nastáva obdobie dovtedy nevídaného stavebného ruchu. Mestu boli odpustené dane do kráľovskej kasy na desať rokov a tak isto prídel mladých chlapcov do kráľovskej armády, preto mohlo smelšie budovať.
Okrem obnovy a ďalšieho budovania centra mesta, aj Táborisko sa postupne stáva súčasťou mestského urbanizmu. V priebehu niekoľkých rokov tu vyrástli výstavné vily. Najstaršou je Vajanského ulica ako súčasť vtedajšej Hornej okružnej cesty, ktorá spolu s Dolnou okružnou cestou uzatvárala centrálnu časť mesta. Na tejto ulici začínajú budovať svoje honosné domy zámožní obyvatelia mesta. Ešte dnes tu vidíme nádherné secesné priečelia takmer storočných domov: č. 23, ktorý je navrhnutý na zápis do zoznamu Pamiatkovo chránených objektov, ďalej č. 43, 47, ako aj ďalšie, ktoré statočne odolávajú agresívnej doprave súčasnosti.
Veľmi zaujímavé a nevšedné domy stavali vlastníci podlhovastých pozemkov na Moyzesovej ulici. Radova zástavba v tvare U a L je dôkazom vynaliezavosti a vycibreného vkusu vtedajších architektov a staviteľov. Dom č. 49 a roh Dilongovej č. 1 je hrdým svedkom tých čias a je zapísaný do zoznamu Pamiatkovo chránených objektov.
Táborisko sa v Kronike spomína aj v súvislosti s Gymnáziom na Komenského (dnes Kmeťovom) stromoradí: „Budova ústavu stojí na najvyššom (vtedy) bode mesta, na Táborisku, v strede veľkého parku, ktorého dĺžku frontový výstup delí na záhradu a letnú telocvičňu. K ústavu vedie gaštanové stromoradie, vzduch je bezvadný, pouličný lomoz a prach nedotýka sa budovy. Opatrená je elektrickým svetlom a vodou“.

Posledných 50 rokov 19. storočia sa mesto sústredilo na modernú technickú vybavenosť. V roku 1894 bola postavená elektráreň, poháňaná vodou z mlynského jarku, a o rok už malo mesto elektrické osvetlenie. Súbežne prebiehala výstavba vodovodu a kanalizácie dokončená už začiatkom 20. storočia. V roku 1895 boli „Na Tábore“ vybudované delostrelecké kasárne. Pozostávali z 20 budov „ ... aby vojsko počas pobytu v meste nerušilo život obyvateľov ...“
Tak, ako sa stavebne rozvíjalo mesto, stúpala aj demografická krivka. V roku 1931 mal Prešov 17 577 obyvateľov. Pahorok Táborisko stále viac lákal zámožných obyvateľov na výstavbu rodinných domov, ale aj sakrálnych a školských stavieb a tiež internátov (Kmeťovo stromoradie).
V roku 1933 mestská rada rozhodla o parcelácii a na Táborisku sa začali predávať zostavajúce stavebné pozemky. V tomto období už Táborisko malo vlastný urbanizmus. Hoci cesty (ulice) mali len prirodzený povrch, ulice mali predpísané pravouhlé riešenie, ktoré poznáme aj dnes. Rýchlo rástli domy na Sládkovičovej ulici, kde mal služobný byt aj mestský notár (v súčasnosti je tam materská škola). Gréckokatolícky sirotinec, neskôr prebudovaný na seminár pre grécko-katolíckych bohoslovcov s kostolom Najsvätejšej Trojice, významne
podporoval a často navštevoval biskup Peter Pavol Gojdič. Počas II.svetovej vojny v ňom našlo záchranu aj niekoľko židovských detí. V tom istom období vznikla aj mestská Hudobná škola, umiestnená v budove Štátneho reálneho gymnázia na Kmeťovom stromoradí (teraz je tam Pedagogická a sociálna akadémia).

V roku 1934 bola daná do užívania nemocnica (teraz Fakultná nemocnica s poliklinikou na Hollého ulici). Uvažuje sa o výstavbe rímsko–katolíckeho konviktu na Hodžovej ulici (teraz Dilongova) a začína sa stavať hvezdáreň. Tu je namieste vrátiť sa do hlbšej minulosti, pretože prešovská hvezdáreň si to zaslúži. Existovala totiž už v roku 1661 v budove za Floriánovou bránou a pôsobil v nej hvezdár Ján, ktorý sa stal známym, až keď z Prešova odišiel do Viedne. Potom sa aj na hvezdáreň skoro zabudlo. Oveľa neskôr, v roku 1932, vznikla súkromná „Duchoňova hvezdáreň“ v bývalom kine Olympia (neskôr Mier) na
Svätoplukovej ulici. V roku 1934 sa na vrchole Táboriska začína stavať vodárenská veža s kupolou pre hvezdáreň. V roku 1948 vznikla v tomto objekte „Ľudová hvezdáreň“ - ako prvá na Slovensku. Dnes ju poznáme ako „Hvezdáreň a Planetárium“ na konci Dilongovej ulice.

Prvé chodníky, tzv. „cementové chodníky“, pozdĺž ulíc vznikali s povolením mesta, ale na vlastné náklady stavebníkov. O tom, že základné inžinierske siete už fungovali, svedčí zápis zo zasadnutia mestskej rady v roku 1934, v ktorom sa píše, že „... povoľuje tri vodovodné prípojky na Rumanovej ulici.“
O tom, ako rýchlo postupovala zástavba, a teda rástol aj význam Táboriska, hovorí skutočnosť, že už v tom istom roku mesto plánuje jeho prepojenie s centrom. Dovtedy bolo Táborisko nad mestskými hradbami a terajšie priame spojenie cez Františkánske schody nebolo.
Do centra sa vchádzalo po Hornej okružnej ceste (Vajanského ul.) a potom približne po terajšej Grešovej ulici na južnom konci, prípadne po terajšej Kováčskej ulici na severnom konci. Spojnicou bola tiež terajšia Metodova ulica. Takéto obchádzky boli zdĺhavé a koňmo a na kočoch sa nevozil každý. Spojením s centrom cez zamýšľanú Ružovú ulicu (dnes Svätoplukova) sa ďalej zvýrazňovala dôležitosť tohto územia pre mesto. Projekt bol náročný nielen finančne, ale aj technicky. Znamenalo to preraziť mestský hradobný múr – stredoveké opevnenie - a cez priekopu vyústiť do Ružovej ulice. Napriek ťažkostiam to bolo nevyhnutné vzhľadom na spomínané inštitúcie, ktoré na Táborisku už fungovali. Dnes sme svedkami toho, že sa dielo podarilo; už si nevieme predstaviť mesto bez Františkánskych schodov.